Život je ťažký...

Ako si hojím rany.

Od mladosti som nadnormálne fyzicky aktívny človek, behal som po lesoch, lozil po stromoch, robil som všetko čo mi prišlo pod ruku atď. Preto som bol často zranený, porezaný, otlčený atakpodobne. Tak som si postupom času vytvoril nenáročný a funkčný spôsob, ako si vyhojiť rany rýchlo a spoľahlivo. To neznamená, že by som sa vyhýbal doktorom, vždy si treba rozmyslieť, či treba ranu zašiť, alebo či nehrozí alebo dokonca nezačína infekcia a ak áno, bez váhania vyhľadať lekársku pomoc.

Prišiel som na to takto: Raz pri splavovaní Hrona mi pichol drôt do palca na ruke. Nič to nebolo, krv netiekla, tak som si to nevšímal a veselo som ruku máčal v hronskej vode. Keď som prišiel domov, mal som palec mierne opuchnutý. Čo čert nechcel, brat mal doma nový počítač(ak sa Didaktik s magnetofónovou páskou ako médiom dá nazvať počítačom) a ja som sa prvýkrát v živote pohrúžil do počítačových hier, takže som celý večer klepal po šípkach(kdeže vtedy ešte myš...). To som si dal. Maličké ložisko infekcie som si vďaka niekoľkohodinovému pohybovaniu všetkými prstami roznosil po celom zápästí až do polovice predlaktia. V noci ma zobudila ukrutná bolesť v ruke, nie som citlivka, ale to bolo hnusné. Tak som sadol do auta a bežal na urgentný príjem v miestnom KÚNZ(za nebohej červenej sa tak volala nemocnica F.D.Roosvelta BB). Naivne nevedomý svojej drzosti som ukázal ruku s bezočivým tvrdením, že ma veľmi bolí. Sestrička pokrútila znechutene hlavou, a či si myslím, že ma prestane bolieť, keď sa mi na ňu pozrie doktor. Pán doktor mi natrel ruku octanovou masťou a poslal ma preč. Pretože bolo päť hodín ráno, o dve hodiny sa mali meniť služby a ja si tam prídem s akousi boľavou rukou...Pred fajrontom...

Vydržal som do tej siedmej, ale búchajúc hlavou o stôl, skučiac a celý zaslzený. Mal som pocit, akoby mi tá ruka mala explodovať. Už som nemohol šoférovať, zaviezol ma brat. Nový doktor mi už ruku riadne opatril, palec narezal, vyčistil, dal antibiotiká, všetko v poriadku. Ale lístok z prvého ošetrenia stopil, nedal mi ho nazad a napísal iný. Ruka ruku umýva.

Bol to hnusný zážitok, ale naučil ma jedno: s poraneným miestom sa nesmie hýbať. Ak je rana len v pokožke, a neprenikne do podkožia, stačí ranu dezinfikovať a pokoj. Koža je sama ochranou pred vstupom infekcie do tela, prinajhoršom sa zapáli a časom vyhojí. Celkom inak treba postupovať, keď poranenie prenikne pod kožu. Pretože koža je skutočnou bariérou proti mikroorganizmom z vonkajšieho prostredia, vždy pripravená na boj. Ak rana túto bariéru prekoná, mikroorganizmy sa ocitnú vo vnútornom prostredí, ktoré im na začiatku nekladie žiadny odpor. Je tam vlhko a teplo, môžu sa tam veselo množiť, a to aj robia.

Rana ako prvý signál vyšle do tela bolesť. Bolesť sama fyzicky neexistuje, je to umelý produkt evolúcie, ktorý má za úlohu dve veci:

• donútiť majiteľa tela odstrániť zdroj bolesti, čiže vytiahnuť si tŕň, odtrhnúť ruku od ohňa alebo zutekať pred hryzúcim zverom či mocnejším sokom
• dať ochranným systémom tela správu, že je potrebné aktivovať sa a zároveň udať polohu miesta, kde došlo k tejto potrebe.

Imunitný systém začne aktívne presúvať svoje prostriedky na miesto zdroja bolesti a produkovať nové prostriedky obrany organizmu. Znie to ako v armáde, ale je to skutočne tak. Krvným riečišťom sa koncentrujú na mieste poranenia biele krvinky. Obklopujú rozpoznané cudzie bunky, ničia ich a lymfatickým systémom odstraňujú z tela.

Tak to funguje ideálne. Ak sa ale poraneným miestom pohybuje, presunú sa infekčné malé potvory pozdĺž svalov a šliach ďalej od miesta poranenia, kam nesmeruje prúd bielych krviniek a tam sa začnú množiť bez obmedzenia už po pár minútach. Ďalším pohybovaním sa dcérske mikroorganizmy ďalej pohybujú telom a stále unikajú pred imunitným systémom. Vlastnou vinou toho, kto si nedá pozor a pohybuje poranenou končatinou.

Keď som toto pochopil, naučil som sa bez problému tejto chybe predchádzať. Akonáhle pocítim bolesť, o ktorej si myslím, že prenikla pod kožu, vypnem danú končatinu z prevádzky. Ani s ňou nehnem. Ak je bolesť taká tuhá, že ma znefunkční, tak len sedím, nadávam a čakám kedy najväčšia bolesť odznie. Potom zistím čo a ako, či je to naozaj pod kožou, či je to znečistené a či je nie potrebné utekať na pohotovosť. Nikdy ranu neumývam, lebo voda je zdrojom infekcie. Ak idem na pohotovosť, nechám to na doktorov, aj keď to občas ošomrú. Ak nejdem na pohotovosť, vydezinfikujem si to pálenkou, najlepšia je domovina aspoň 52%. Zdroj nevyzradím. Dakedy si to zaviažem obväzom, dakedy zalepím, dakedy ani to. Ale to všetko robím bez toho, aby som poranené miesto zohýbal, masíroval, dotýkal sa ho rukou alebo čokoľvek iné.

Je to v hlave. Končatina sa dá vypnúť tak, že sa nepohne ani v spánku. Ak sa rukou- nohou alebo kde to je nehýbe, všetky baktérie ostanú presne na tom mieste, kde sa pri poranení ocitli, a kde je bolesť sústredená. Na to miesto sa sústredia aj biele krvinky a neomylne nájdu votrelcov, nedovolia im rozmnožovať sa a celkom rýchlo ich zlikvidujú. Odkedy túto metódu používam, rany sa mi ani nezapaľujú, hoja sa rýchlo a jazvy sú nenápadnejšie. Ak sa poranenie týka kĺbu, je nehybnosť ešte dôležitejšia. Keď mi pichol tŕň do kĺbu, za dva týždne som zabudol, že sa niečo stalo. Poznám osobu, ktorá s rovnakým zranením pol roka chodila po doktoroch, pojedla kopu antibiotík, aj tak jej kĺb ostal poznačený naveky. Až taký môže byť vplyv nehýbania na liečenie rán. Keď som si pretrhol sval v lýtku, vypol som lýtko na štyri týždne, potom som sa pár dní učil tým lýtkom znova hýbať- až tak sa to dá v hlave vyblokovať. Ale lýtko sa zahojilo tak, že ani riadne neviem ktoré to bolo. Takže sa to oplatí naučiť.

Pavol Fábry.